Judo je dynamický bojový šport modernej doby, ktorý má korene v Japonsku. Slovo „judo“ pochádza z japončiny a v doslovnom preklade znamená „jemná cesta“. „Ju“ vyjadruje jemnosť alebo poddanie sa a „do“ je cesta alebo princíp.
Cvičenec juda sa nazýva „judoka“, slovensky judista. Pre všetky techniky sa používa japonské pomenovanie.
Dnešné judo pochádza zo starého japonského bojového umenia známeho ako Ju-jutsu (jemné umenie). Vtedy obsahovalo techniky úderov, kopov, hodov, páky, úchopy ako aj boj s nožom a s mečom.
V rokoch 1603 až 1868 sa v Japonsku v rôznych školách vyvinuly rôzne štýly tohoto bojového umenia. Zákon, ktorým bolo v roku 1871 zakázané samurajom nosť meče, vyvolal rýchly úpadok všetkých druhov bojových umení. Osemnásťročný študent tokijskej cisárskej univerzity Jigoro Kano (1860 – 1938) sa ujal tohoto hynúceho umenia z dôvodu tradičnej úcty k nemu, ale aj z dôvodu vyslovene osobného – slabý mladík, od prírody telesne slabo vybavený, ale zato príliš hrdý na to, aby znášal príkoria od silnejších kolegov, chcel nejakým spôsobom umocniť svoju silu, aby sa vyrovnal svojim násilnickým spolužiakom. Vedel, že existuje akési zvláštne bojové umenie, s pomocou ktorého môže malý a slabý človek prekonať oveľa silnejšieho protivníka. Kano začal Ju-jutsu študovať u starých majstrov. Získané poznatky ako aj znalosti nadobudnuté štúdiom európskych telovýchovných systémov využil a zdokonalil pri tvorbe bojového umenia „Jemnej cesty“.
Pre profesora Jigora Kana neboli dôležité len techniky. Spoznal vysoké hodnoty bojových techník pre telesnú a duševnú výchovu. Preto kládol veľký dôraz aj na princípy, ktoré malo judo sprostredkovať:
- Seiryoku zen jo – čo najúčinnejšie využitie telesných a duševných síl
- Jita kyoei – vzájomná pomoc pre dosiahnutie obojstranného blaha
Nové kvality Kanovho systému, ktorý kládol dôraz na výchovu cvičencov a a na ich morálny a intelektuálny rozvoj boli spoločnosti sympatické. Bola ustanovená etika chovania v dožó (telocvičňa) k spolucvičiacim ako aj k majstrovi (trénerovi), ktorá zaručovala radostné ovzdušie pri výcviku a bezpečnosť cvičencov.
V roku 1882 zhromaždil Jigoro Kano v starom budhistickom chráme Eishoji v Tokiu prvých judistov a položil tak základy školy JUDO – KODOKAN (škola pre nácvik cesty), v ktorej začal vyučovať svojmu vlastnému systému telesnej kultúry a duševných cvičení, ktorý namiesto Ju-jutsu nazval Kodokan-Judo. Škola stále existuje.
Úspechy Jigora Kana vzbudzovali závisť u iných majstrov Ju-jutsu. Vyvolávali rozpory, ktoré sa tiahli až do roku 1886, kedy šéf tokijskej polície (japonská polícia si uvedomovala dôležitosť bojového umenia v boji proti zločinnosti) usporiadal „dojo jaburi“ – turnaj pravdy medzi školou Kodokan a žiakmi majstra Hikosuke Totsuka. Význam tohoto turnaja bol nesmierny – išlo o prežitie jedného alebo druhého systému.
Na stretnutie vyslali obe školy po pätnásť pretekárov. Kodokan oslávil obrovské víťazstvo – len dva zápasy skončili nerozhodne, v ostatných presvedčivo zvíťazili žiaci Jigora Kana. Aj v ďalších turnajoch dokázali pretekári z Kodokan-Judo svoju prevahu a porážali žiakov iných škôl. Úspechy znásobili záujem o tento šport. Judo sa začalo vyučovať na univerzitách a neskôr sa dostalo do výuky aj stredných a základných škôl.
Dr. Jigoro Kano sa vďaka svojej činnosti v oblasti vzdelávania stal japonským ministrom školstva.
Judo sa postupne rozšírilo do celého sveta. Vďaka svojej popularite sa stalo od roku 1964 súčasťou Letných olympijských hier. Na olympijskej premiére juda v Tokiu v najťažšej a najpopulárnejšej kategórii zvíťazil Holanďan Anton Geesink (20 x majster Európy, 2 x majster sveta), keď vo finálovom boji porazil Japonca Kaminagu držaním kesa-gatame.
Aj slovenské judo sa môže pochváliť olympijskou medailou. Na OH v roku 2004 v Aténach získal striebornú medailu v kategórii do 66 kg pretekár Jozef Krnáč z judo klubu Pozemné stavby Bratislava.
——————————————————————
Použitá literatúra:
A. SCHÄFER – Judo
A.A. LEBEDA – Judo – techniky 5. až 1. kyu
S.R. CUNNINGAM – www.japonsko.tnet.cz